Nadišiel mnou dlhoočakávaný deň, je piatok 1. februára, roku pána 2013. Už som viac ako mesiac žil len pre tento deň, v nádeji že tento víkend bude určite nezabudnuteľný. A že prečo by mal byť práve tento víkend niečím výnimočný? Veď nadišiel čas, môj osud sa naplnil a ja som znova na fotografickom workshope, ktorý sa tento krát uskutočnil neďaleko počúvadlianskeho jazera. Prednedávnom, a figu prednedávnom, bolo to už vlastne minulý rok keď som sa zúčastnil letnej verzie tejto akcie, a po pozitívnych skúsenostiach som možnosť zopakovať si tú atmosféru jednoducho nemohol vynechať.
Takže, je piatok, v práci som si vybral voľno, aby som mohol dostatočne oddýchnutý vyraziť. Vlastne z domu som štartoval až okolo 14:30, ale spánku nikdy nie je dosť a tušil som že v blízkej dobe toho moc nenaspím. Plný pozitívnej energie som teda naštartoval, otvoril bránu, vyšiel na ulicu, následne zatvoril bránu, sadol do auta, stlačil brzdový pedál, uvoľnil ručnú brzdu, stlačil spojku, zaradil jednotku, pustil brzdu, dal smerovku, púšťal spojku, pridával plyn, po dosiahnutí 3000 otáčok za minútu stlačil spojku, pustil plyn, zaradil dvojku, pustil spojku atď. A zrazu som bol už v Leviciach, zaparkoval som a čakal kedy a kde sa objaví moja exkluzívna spolucestujúca, slečna Welin. Ani som sa nenazdal a už tam bola, dokonca aj s maminkou, mojou profáčkou z kamenáriny. /touto cestou by som ju chcel pozdraviť!/ Naložila sa, a už sme boli v Tescu, potrebovali sme totiž nakúpiť nejaké "veci", kofolu, a horalky. Ešte chvíľu sme si pokecali so samoobslužnou pokladňou a kým Welin ťukala do mobilu ja som sa venoval šoférovaniu a obzeraniu prekrásnych krajinných výjavov ktoré sa nám cestou ponúkali. Po pár kilometroch v horách už ale nebol stabilný signál a tak sa mi naskytla možnosť komunikácie aj naživo, lenže to sme už prichádzali ku chate kde sme prežili najbližšie dva dni. Hovorím si Ok, celkom to tu vyzerá fajn, ideme dnu, všade známe tváre, podávam ruku doteraz len z videnia poznanému Sebkovi a zdravím starých známych. Sadáme si, platíme "štartovné" a po chvíľke plnej organizačných pokynov vyrážame fotiť nočnú Banskú Štiavnicu. Samozrejme ja ako chlapec s najväčším autom veziem svoju budúcu partiu pre tento víkend. Chcel by som sa spýtať týchto štyroch ľudí či im náhodou nevypadli vzadu zelené orbitky, ak áno, ohlás sa, rád ti ich pošlem poštou. Prichádzame do BS, parkovanie pod strechou z ktorej padá ľad je vraj nebezpečné a preto idem na úplne nezmyselné miesto z čoho sú moji spolucestujúci zúfalí. Ťažkú hlavu si z toho nerobím a vystupujem, vyťahujem nástroje a odchádzame dole trojičným námestím-smer potraviny. Ja som počkal vonku, veď predsa my sme už nakúpili v Tescu. Ostať vonku a konverzovať s opitým ujkom sa neskôr ukázal ako nie najlepší nápad ale tak čo už. Bola to len chvíľka a už sú z obchodu von, ideme na vec! A že čo vlastne fotíme? To niekto nevie, hlavne nech to nie je popisné a nech je to dobre exponované. Takže statív, sekundy času a divné fotky sú na svete. Okoloidúci maďarsky rozprávajúci mládenci ma oslovujú hungaroangličitnou a ja im odpovedám, nyugodtan mondjátok magyarul! Chlapci skoro odpadli, vraj sú na školskom výlete, prišli "domov" ale jeden ich kamarát sa opil a stratil, tak hľadajú políciu. Spýtal som sa domácej tety, hol van a rendorség a ona mi to láskavo, krásne aj ukázala. Tak som šiel s nimi na fízláreň. Samozrejme fízli nikde. Zvoníme, klopeme, nič. Po pár minútach mi títo cezpoľný pátrači povedali že mi ďakujú, že oni si už nejak poradia. Reku ok, szevasztok! Vraciam sa k fotomaniakom, je im zima, a vlastne aj mne už mrznú prsty. Tak sa vraciame na námestie kde parkujeme. Tam sa už schádzajú aj iný uzimený ľudkovia so statívmi, ešte chvíľku fotíme a cestujeme späť na počúvadlo.
Napriek tomu že sme nemali fotiť nič popisné, ja som neodolal.
Spoločná fotka. Zopár ľudí z nej však chýba.
Mariku som ani neviem kedy odfotil.
V ten večer sme ešte stihli modelku nasvietiť projektorom a každý si tak mohol cvaknúť svoj náhodný moment z filmu na modelkinej tváričke. A potom si pamätám už len Tokaj, malinovka-sangria a divné záblesky spomienok ako sa snažím s Tomášom nasadiť na digitálny Nikon nekompatibilný objektív Nikon Ai. No po niekoľkých márnych pokusoch sme radšej skúsili spätnú kompatibilitu môjho AF-D objektívu na jeho Nikon FE tele. Objektív sadol do bajonetu úplne presne, z čoho som bol nesmierne unesený. Predsalen pozerať cez tento môj objektív pomocou obrovského fullframe-ového hľadáčika bol pre mňa silný zážitok a bol som z toho úplne mimo. Ostatný v tom nevideli nič výnimočné, no ja som ich napriek tomu nútil pozrieť sa cez tento mini teleskop. Pri odovzdávaní aparátu som ale však každého vyslovene varoval so slovami: "pozor je to ťažké!". Túto poslednú časť príbehu piatkovej noci poznám žiaľ len z Bibinho rozprávania. Potom už len tma a ráno s vysušenou hubou, čo už, aj také rána musia byť. Dávam si sprchu, škúlim na Sebkove zalepené očká, boli sme totiž na jednej izbe, a pomaly sa prebúdzam k životu. Smer raňajky, a nepokazitelné párky s rohlíkmy a horčicou mi napravujú vojnové stavy v žalúdku a plný energie sa vrhám do nového dňa. Boli sme rozdelený na dve skupiny, ja som bol v prvej ktorá doobeda fotila modelku kým tá druhá behala povonku. Ale tú modelku sme nefotili "len tak", ved to vie každý, my sme s ňou mali naplniť nejaký vopred určený zámer.
Ja som si z množstva rôznych zaujímavých tém vybral tú s názvom "rozmazanie", veď aj tak by som naostro nevedel nič odfotiť. Nebolo mi úplne jasné či chcem fotky rozostrovať následne postprocessom alebo priamo pri fotení, tak som to robil zlatou strednou cestou, niečo ostré a niečo neostré.
Kým Welin v plnom nasadení štelovala modelku, ja som si nafotil nejaké tie bludy pre seba a bolo to. Veď aj tak ma začala bolieť hlava a potreboval som klud. Nadišiel čas obeda a my sme šli riskovať naše životy do jedálne. Mäso s krumplama a moje strašné pocity v žalúdku spôsobili že som sa jedla takmer ani nedotkol. Nevadí, ved poobede ideme zas do Štiavnice a tam si niečo dáme. Poobedňajší hromadný presun sa však nekonal úplne podľa pôvodného plánu a preto ideme len piati na jednom aute. Veď celé poobedie pršalo a horšie počasie na fotenie si ani nedokážem predstaviť. Naši dvaja fotoexperti Jozef a Kevin sa rozhodli fotiť pod strechou, ja a Tomáš po chvíľke blúdenia Štiavnicou odbáčame do kaviarne a piaty pasažier sa navždy stráca vo víre dažďových kvapiek.
S Tomášom si dávame čaj, kecáme o rôznych nezmysloch, opäť kontrolujeme kompatibilitu objektívov a opúšťame toto útulné, dobre vykúrené miestečko. Sme totiž hladný! Nohy nás vedú do mnou už raz v minulosti navštívenej pizzerii kde si dávame na naše podráždené žalúdky jednu pizzu na polovicu a druhú, zabalenú, berieme našim parťákom ktorý zomierajú od hladu na chate.
Dohoda bola taká že o 16tej sa zídeme pri aute, my sme tam aj boli ale keďže Štiavnica je staré mesto, aj hodiny na veži môžu meškať.Voláme meškajúcim, vraj sa stretneme na káve v dalšej kaviarni. Hovorím si Ok, tri podniky za tri hodiny to len tak hocikto nedokáže. Dali sme si kávu, akú som už dávno nepil a vraciame sa na chatu.
O 18tej sme mali naplánovanú večeru, ktorej som sa už skutočne obával. Mal to byť hovädzí guláš so žemľovou knedľou. Prvá časť bola ešte celkom v pohode, ale ten krycí názov "žemľová knedľa" maskoval naše recyklované raňajky! Oni normálne z rohlíkov vyrobili prílohu ku gulášu. Ale to by bolo ešte celkom fajn, lenže keď som objavil v knedli aj párok, tak mi nejak zrazu prestalo chutiť. No, ešteže sme jedli v meste. Po návrate z večere sme mali čas na finálnu úpravu našich fotografií. Niečo som tam domachlil a bol som s tým celkom spokojný. S čím som nebol spokojný to som konzultoval s neďaleko sediacou Welin ktorá mi ochotne poradila. Fotky sa nakopírovali na úesbéčko, a už sa to prezentovalo. Nakoniec som bol hodnotený nad moje očakávania z čoho som mal takú radosť že som túto nevšednú udalosť hneď musel aj zapiť.
Potom nasledovala búrlivá konverzácia, Sebko hľadal svoju babku a starkú v Benátkach a modelku fotili na veľký formát prístrojmi ktoré by fotoaparátom nazval asi len málokto. Keď ju dofotili, pridružila sa ku nám a šla sa s nami fotiť mimo zvedavé pohľady ostatných účastníkov.
Bibuška :)
Welin a naša modelka kujú tajné plány.
Sebko neskrýval nadšenie z atletického výkonu a takmer mu oči vypadli.
Expozičné časy okolo 30 sekúnd a divné pózy sa jej však veľmi nepozdávali a preto to snami dlho nevydržala. Vo fotení sme teda pokračovali my, striedavo robiac modela a fotografa. No čo Vám poviem, vznikla z toho kopa nepublikovateľných fotiek. Keď nás už tento nevšedný spôsob zábavy prešiel, tak sme šli zas dolu, do tej od spočiatku pekne vyzerajúceho krbu zadymenej miestnosti a sediac v kruhu sme počúvali veľmi zvláštnu hudbu z macbooku. Sedeli sme tam asi tak do tretej rána, prebrali všetky klady a zápory Nikon/Canon a Mac/Windows. Táto druhá noc bola už podstatne pokojnejšia a preto som pred spánkom stihol ešte aj príjemnú horúcu sprchu. No zaspať s pocitom že sa už všetko končí nebolo jednoduché, v živote to tak však chodí a človek si svoj osud nevyberá. Je ráno, vonku nasnežilo asi 2cm snehu a my ideme na posledné raňajky. Boli z polotovarov takže na nich nebolo čo pokaziť, našťastie. Následne sa už balíme, lúčime a smútime.
Sebo, ty sa už prestaň túliť ku každému koho vidíš! Nefotím ťa predsa teleobjektívom.
Všetci sme mimo.
Lúčenie je vždy ťažké. Keďže domov idem sám a mám kopu času, napadá ma možnosť využiť situáciu a keď som už tu niečo si aj nafotiť. Zastavujem hneď na Richňavou, vyťahujem techniku a fotím. Okolo mňa prechádzajú Laci a Tomáš, ktorí si o mne asi do dnes myslia že som blázon. Dokonca ešte aj na Uhliská som skočil pozrieť, no nebolo tam nič zaujímavé, akurát ma skoro odfúklo keď som vystúpil z auta. V Leviciach zastavujem u brata na obed, moje obľúbené francúzske zemiaky mi zachraňujú život. Domov prichádzam okolo 15tej, síce unavený, ale plný nezabudnuteľných zážitkov.
Zodpovedne však môžem vyhlásiť že toto bol jeden z naj víkendov posledných mesiacov! Touto cestou by som sa chcel poďakovať organizátorom, modelke, a všetkým zúčastneným za vytvorenie skvelej atmosféry!
Ešte zopár najlepších hlášok na záver.
Chyť to, pozri sa do toho, ale pozor je to ťažké!
Keby Ansel Adams mal babettu tak sa zmení historia fotografie.
Cudzie slovo na L, aj som ho googlil ale nič nenašlo. Myslíš polakt?
Ak ste vydržali čítať až do konca, stlačte prosím "like" pod odkazom ktorým ste sa sem odklikli. Chcem len vedieť či to tu vôbec niekto číta :)
Attilka ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára